Cieľ písania Denníčka prestavila Sestra Faustína sama. Prostredníctvom písania chcela splniť výlučné požiadanie Pána Ježiša a príkaz spovedníkov taktiež kňaza M. Sopočka, ako aj O.J. Andrasza T.J. Priznala tiež, že prostredníctvom tohto Denníčka túži dať na vedomie ľuďom dobro a Božiu lásku. Mnohokrát tiež zaznamenala, že ho písala na jasné požiadanie, čo predstavovalo pre ňu potvrdenie Božej vôle. Denníček v jej chápaní nemal byť preznačený k čítaniu pre širšie okolie a každopádne nikdy nie počas jej života. Kňaz Marián Sopočko vysvetľuje vo svojich listoch cieľ písania Denníčka ešte iným spôsobom. Zaznamenáva, že bohatstvo duchovného prežitia Sestry Faustíny bolo príliš veľké, aby mohli o týchto veciach hovoriť v spovednici, bez upozornenia tretích strán. Rovnako ako profesor nemal čas na dlhé spovede tohto druhu. Odporučil jej teda, aby zapisovala to, čo považuje za Božiu vôľu a podávala mu od času do času k prezretiu.

Sestra Faustína neustále zaznamenávala svoje prežitia a nadprirodzenú milosť. Koncentrovala sa prevažne na veciach vnútorného života a svojho kontaktu s Pánom Bohom. Veľa miesta a to z dôležitou pozornosťou, venovala poučeniam, inšpiráciám a Božským odporučeniam. Výnimočne pritom spomínala o určitých vonkajších skutočnostiach. Na niektorých stranách zapisovala vlastné myšlienky a závery meditácií či konferencií.
A hoci niekedy aj priamo zaznamenáva obsah vypočutých poučení kňazov. Na mnohých stranách v Denníčku nachádzame poéziu, v ktorej sa snaží skomentovať svoje pocity k Pánu Bohu. Verše majú charakter osobných spovedí lásky a túžby za Bohom. Vyjadruje v nich prevažne svoje uctievanie a lásku či túžbu úplného zjednotenia sa so Stvoriteľom. Píše bez plánu predpokladaného vopred, popri vyššie uvedených dôrazov umiestňuje občas, ale veľmi sporo zmienky o prostredí, v ktorom žije, o práci a stave svojho zdravia.

Sestra Faustína začala písať Denníček v roku 1934. Prvý verš a poznámky sú z dňa: 28. Júla 1934.  Od kňaza Sopočka sa dozvedáme, že sestra Faustína spálila určitú časť Denníčka. Keď sa o tom dozvedel, odporučil jej za pokutu opätovne vytvoriť z pamäte zničenú časť, a zároveň priebežne zaznamenávať svoje prežitia. To teda spôsobilo mätúcu chronológiu skutočností v dôležitej časti zápiskov sestry Faustíny. Vedomá si tejto skutočnosti, umiestňovala občas dátumy udalostí, hoci o iných veciach písala bez dátumov, používajúc termín – v určitej chvíli. Dôsledkom toho vzniklo niekoľko zopakovaní toho istého faktu či prežitia. Celý text rukopisu je zahrnutý v šiestich zošitoch. Rukopis v podstate nevykazuje žiadne poškodenia. Je tu len jedna vytrhnutá strana (čo bolo zaznačené pri texte), prostredníctvom neznaného správcu.

Sestra Faustína veľmi často preplietala opisy skutočností modlitbami. Do svojich vlastných myšlienok vplietala slová Pána Ježiša alebo začatý príbeh končila Jeho slovami. Písala bez interpunkčných znamienok, čo spôsobilo zmätok a nejasnosti v texte. Veľmi často sa stávalo, že začínala opis veci alebo správy a končila ho modlitebnou vetou k Pánu Bohu, alebo aktom chvály a obdivu voči Božej činnosti. Najmä druhá časť Denníčka, kde sú zaznamenané priebežné udalosti a prežitia, obsahujú veľa dôrazov, poukazujúcich na neustálu pamäť o Božej prítomnosti. V rukopise Denníčka nachádzame poradie zbytočne zopakovaných výrazov. To dovoľuje pripúšťať, že mala zákaz prečiarknutia toho, čo napísala. Práve z toho dôvodu najpravdepodobnejšie nechala taktiež zopakované výrazy, ako aj chybné, či zbytočné slová. Stav rukopisu si tiež dovoľuje myslieť, že nečítala to, čo napísala, pretože by určite dopísala napr. chýbajúce v nejakom slove písmená.
V rukopise nachádzame celé množstvo podčiarknutých výrazov a viet. Bolo to urobené na odporučenie kňaza Sopočka, ktorý jej niekoľkokrát odporúčal, aby si takýmto spôsobom  zaznamenávala to, čo jej odkázal Pán Ježiš.

Zošitíky Denníčka mala sestra Faustína vždy pri sebe. Jedine občas ich dávala k prezretiu kňazovi Sopočkovi a potom O. Andraszovi T.J. Po jej smrti rukopis zostával v kongregácii. Rukopis bol bezpečne strážený a to tak ďaleko, že mimo niekoľkými osobami nik z kongregácie nevedel o jeho existencii. Keď O. Andrasz písal životopis sestry Faustíny, vtedy mu bol Denníček sprístupnený v dôvere, hoci aj ako spovedníkovi, ktorý mal k tomu úplné právo.

Prvý krát bol Denníček prepísaný na odporučenie Matky generálnej Michaely Moraczewskej, prostredníctvom sestry Ksawery Olszamovskej. Prepísanie bolo bohužiaľ nepresné a nevedecké. Prepisovateľka pritom považovala za správne dopĺňanie a vynechávanie určitých drobných výrazov, zmenu opisov, a hoci aj ľudskou neúmyselnosťou vynechala určité texty. Z toho textu boli uskutočňované ďalšie odpisovania, a taktiež boli vykonané preklady toho nepravého textu na taliansky jazyk. Čo je ešte horšie, tento text získal aj autorizáciu a potvrdenie prostredníctvom Krakovskej Kúrie.

Odpisy v porovnaní do originálu obsahujú vynechanie celých strán, vynechanie celých myšlienok a ohromné množstvo zmenených výrazov, zastúpených inými, vynechaných, alebo doplnených výrazov. Počet preukázaných chýb vynáša niekoľko stránok tučného písma písaného na stroji. Nečudujeme sa preto, že predchádzajúce texty sa stretávali s výhradami a nedôverou.
Ďaleko však väčším zlom je skutočnosť celého radu štýlových nejasností, aké vznikli bez opravy. Sestra Faustína pritom prechádzala v tej istej vete od vlastných slov k čítaniu slov Pána Ježiša.

Súčasné vedecké spracovanie textu sa opiera pravdepodobne už len na samotnom rukopise sestry Faustíny. Celý kritický aparát, všetky pripísania textu a indexy boli spracované sestrou Beátou Piekut z Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva v Poľsku pri spolupráci sestier, ktoré pomáhali pri prepisovaní textov. Ako historik slúžil svojou radou a inštrukciami O. Jerzy Mrowczynský, propagátor viery informačného procesu.
Tak pripravený text a jeho spracovanie bolo poslané do Rímu do rúk Otca postulátora všeobecných záležitostí O. Antoniego Mruka T.J., aby po jeho zodpovednej verifikácii a pod jeho vedením mohol byť vytlačený v tlači.

Denníček sestry Faustíny nie je nejakou zbierkou "zázrakov" či knihou obsahujúcou opisy nadprirodzených udalostí. Tak je ho možné oceniť po unáhlenom a nedbalom prečítaní.
V skutočnosti sa jedná o cenné a poučné čítanie. Odcláňa nám on predovšetkým vnútro Božských služieb. Z kariet Denníčka sa nám sestra Faustína ukazuje ako človek tvrdý pre seba a rozhodnutý v práci nad sebou. Vidíme, ako sestra Faustína usilovne pracovala a využívala každú príležitosť k duchovnému obohateniu sa. Z Denníčka sa dozvedáme a spoznávame jej ťažkosti a duchovné temnoty, a taktiež s jej mystickými vznášaniami, osvietením a vnútorným potešením. To, čo jednak zasluhuje na zvýraznenie, to je jej vnútorná sila, plynúca samozrejme z opretia sa o Boha a nepochybné hrdinstvo dôvery k Božiemu Milosrdenstvu.

Denníček nám dokazuje výrečným a presvedčivým spôsobom nekonečnosť Božieho Milosrdenstva. Neučí však len o najmilosrdnejšom Spasiteľovi, ale podporuje taktiež Jeho úctu. Poukazuje takisto aj na rôzne formy tejto úcty praktickým spôsobom a pritom ilustruje skutočnosti Božieho zásahu a vypočúvania tých, ktorí Ho usilovne prosia.

Denníček má ešte tú hodnotu, že učí detský a kompletne jednoduchý prístup k Bohu, že poukazuje na možnosť spolužitia s Bohom prítomným pri nás v každej chvíli.
Zobrazuje on život v prítomnosti Boha ako lásku, ale ako lásku, ktorú si môžeme vymodliť pomocou pokornej dôvery k Bohu.

Dôležitejšou však hodnotou Denníčka je poučenie a podpora k intenzívnemu vnútornému životu. Poukazuje nám to neústupnou a ohromujúcou potrebou práce nad sebou na príklade sestry Faustíny. Učí nás to taktiež prakticky ťažkému umeniu lásky k blížnemu.