Podstata náboženstva k Božiemu Milosrdenstvu

Misia sv. sestry Faustíny prináša náboženstvo k Božiemu Milosrdenstvu v nových formách. Jeho základom je postoj dôvery k Bohu a milosrdenstvo ku blížnemu.

Dôvera v tomto náboženstve je chápaná ako vnútorný postoj k Bohu, ktorý sa prejavuje v plnení Jeho vôle. Takýto postoj sa skladá z poradia predností, z ktorých najdožitejšími sú: viera, nádej i láska a pokora a pokánie. Dôvera vyrastá z poznania tajomstva milosrdnej lásky Boha k človeku. Dôvera nie je emocionálnym postojom, pocitom či intelektuálnou činnosťou uznajúcou za pravdu Božie objavenie, ale je to celoživotný postoj človeka k milosrdnému Bohu, vyjadrujúci sa v plnení Jeho vôle. Slová: Ježišu, dôverujem Ti – umiestnené v podpise obrazu – sú správnou odpoveďou človeka na poznanie tajomstva Božieho Milosrdenstva a jeho skúsenosti vo vlastnom živote.

Dôvera prestavuje podstavu náboženstva k Božiemu Milosrdenstvu tak ďaleko, že bez toho postoja nemôže byť reč o kulte Božieho Milosrdenstva, ktoré si prial Pán Ježiš. Každá z foriem kultu preukázaných prostredníctvom sestry Faustíny len v takom prípade bude autentickým aktom náboženstva k Božiemu Milosrdenstvu a prinesie očakávané ovocie (medzi inými splnenie Ježišových prísľubov), v prípade, že bude vyplývať z postoja vnútornej dôvery k Bohu. Dôvera je tak zásadným aktom náboženstva k Božiemu Milosrdenstvu že tá sama jedna, bez praktiky konkrétnych foriem kultu, zaručuje dosiahnutie lásky spojenej so všeobecnými prísľubmi, ktoré Pán Ježiš spojil s týmto náboženstvom. Láska z Môjho milosrdenstva - povedal – sa čerpá jedným nástrojom, a ním je dôvera. Čím duša viac dôveruje, tým viac získa (Den. 1578).

Milosrdenstvo k blížnemu je – popri dôvere – druhým dôležitým elementom tohto náboženstva. Milosrdenstvo máš ukazovať vždy a všade blížnemu - pripomína Pán Ježiš prostredníctvom sestry Faustíny základnú kresťanskú povinnosť – nemôžeš sa od toho odsunúť ani vyhovoriť, ani zbaviť viny. Uvediem Vám tri spôsoby skutkov milosrdenstva ku blížnemu: prvý - čin, druhý - slovo, tretí - modlitba; v týchto troch stupňoch sa dosahuje úplnosť milosrdenstva a je nesporným dôvodom lásky ku Mne. Týmto spôsobom duša vyslovuje a oddáva časť Môjmu milosrdenstvu (Den. 742). Pán Ježiš si želá, aby Jeho ctitelia splnili v priebehu dňa prinajmenšom jeden akt milosrdenstva k blížnemu z lásky k Nemu prostredníctvom dobrého činu, slova alebo modlitby. Vysvetlil taktiež, že väčšiu zásluhu má milosrdenstvo v duši a doplnil, že k tomu nie sú potrebné materiálne zásoby. Milosrdenstvo môže a mal by svedčiť  každý človek. Je to požiadavka, ktorú pred každým krsteným stavia Evanjelium. Vďaka nemu náboženstvo k Božiemu Milosrdenstvu nemá boží charakter, ale je hlboko prežitým postojom v kresťanskom živote.

Obraz Božieho Milosrdenstva

Jeho genéza sa spája so zjavením, ktoré mala sestra Faustína v cele plockého kláštora dňa 22. Februára 1931. Večer, keď som bola v cele - zapísala – uzrela som Pána Ježiša oblečeného v bielom rúchu. Jednu ruku mal pozdvihnutú k žehnaniu a druhou sa dotýkal odevu na prsiach. Z poodhaleného rúcha na prsiach vychádzali dva veľké lúče, jeden červený a druhý svetlý (...) Po chvíli mi Ježiš povedal: Namaľuj obraz podľa toho, ako ma teraz vidíš, s nápisom: "Ježišu, dôverujem Ti" (Den. 47).
Obraz predstavuje ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Kristusa, ktorý za cenu svojho mučenia prináša človeku pokoj a zbavenie prostredníctvom odpustenia hriechov a akúkoľvek lásku a dary. Pre tento obraz sú charakteristické dva pramene: červený a svetlý. Pán Ježiš opýtaný o ich význam vysvetlil: Tie dva pramene znamenajú krv a vodu; svetlý prameň znamená vodu, ktorá ospravedlňuje dušu; červený prameň znamená krv, ktorá je životom duše (Den. 299). Tie dva pramene teda označujú predovšetkým sväté sviatosti. Šťastný - povedal Pán Ježiš - kto v ich tieni bude žiť, pretože nedosiahne ho spravodlivá ruka Boha (Den. 299). Odpoveďou na tie dary Božieho Milosrdenstva má byť postoj dôvery, odtiaľ v podpise obrazu sú umiestnené slová: Ježišu, dôverujem Ti. Obraz predstavujúci Božie Milosrdenstvo k človeku je pritom znakom pripomínajúcim volanie evanjelia ku aktívnej láske ku blížnemu. Z toho dôvodu kult obrazu Milosrdného Ježiša spočíva v dôvernej modlitbe spojenej s účinkami milosrdenstva k blížnemu.
Ku tak chápanej úcte obrazu Pán Ježiš priviazal určité prisľúbenia. Duša, ktorá bude tento obraz uctievať nezahynie (Den. 48) - povedal, a tým prisľúbil zbavenie, a taktiež sľub veľkých pokrokov na ceste ku kresťanskej dokonalosti – víťazstvo nad nepriateľmi duše a lásku šťastnej smrti (Den. 48). Pán Ježiš neohraničil svoju hojnosť k týmto jednotlivým láskam keďže povedal: podávam ľuďom nádobu, s ktorou majú prichádzať pre lásku k prameňu Milosrdenstva. Touto nádobou je ten obraz s nápisom: "Ježišu, dôverujem Ti" (Den. 327). Prostredníctvom tohto obrazu bude udeľovať duša veľa milostí (Den. 570).
Prvý obraz Milosrdného Ježiša bol namaľovaný vo Vilniuse v roku 1934  v pracovni Eugeniusza Kazimirovského pod bezprostredným vedením sestry Faustíny. K verejnej úcte bol vystavený prvý krát v Sanktuáriu Matky Božieho Milosrdenstva v Ostrej Brame v prvú nedeľu po Veľkej Noci 26. – 28. Apríla 1935. Dnes sa tento obraz nachádza v kostole Ducha Svätého vo Vilnusie.
Na celom svete bol však slávny obraz namaľovaný Adolfom Hylom darovaný kláštornej kaplnke v Krakove - Lagievnikoch ako modlitba za záchranu rodiny z vojenských nešťastí. Tak sa mali splniť slová Pána Ježiša vyslovené sestre Faustíne pri prvom zjavení obrazu: Želám si, aby ten obraz bol ctený najprv vo vašej kaplnke a potom na celom svete (Den. 47).

Sviatok Božieho Milosrdenstva

Chcem, aby prvá nedeľa po Veľkej noci bola Sviatkom Milosrdenstva (Den. 299) - povedal Pán Ježiš sestre Faustíne. Hovoril o tomto želaní až 14 krát, opisujúc nielen miesto pre tento sviatok v liturgickom kalendári, ale taktiež aj cieľ jeho rozhodnutia, spôsob prípravy a obchádzania.
Duše zahynú mimo Môjho horkého mučenia - povedal Pán Ježiš, podajúc dôvod pre stanovenie sviatku – dávam im poslednú latku záchrany, je to Sviatok Môjho Milosrdenstva. Ak nebudú uctievať moje milosrdenstvo, zahynú naveky (Den. 965). Sviatok má byť dňom úcty Boha v tajomstve Jeho Milosrdenstva, ktoré je prameňom a motívom všetkých diel voči človeku, hlavne diela odkúpenia. Taktiež to je - z Božej vôle – deň hlavnej lásky pre všetky duše, a najmä pre hriešnikov, ktorí potrebujú najviac Božieho Milosrdenstva. Sviatok Milosrdenstva – hovoril Pán Ježiš – vytryskol z môjho vnútra pre potešenie celého sveta (Den. 1517).
S týmto dňom a presnejšie hovoriac - s Eucharistiou prijatou v tento deň je spojený najväčší prísľub: úplné odpustenie viny a trestov (Den. 300). Tá láska je niečím značne väčším ako úplné odpustenie. To spočíva pritom len na odpustení dočasných trestov, náležiacich za spáchané hriechy, ale nie je nikdy odpustením samotných vín. Najdôležitejšia láska je zásadne taktiež väčšia ako láska šiestich svätostí, s výnimkou svätosti svätého krstu, alebo odpustenie viny a trestov je len sakramentálnou láskou svätého krstu. Vo vyššie uvedených prisľúbeniach Kristus spojil odpustenie viny a trestov s Prvým svätým prijímaním prijatým v deň Sviatku Milosrdenstva (...). Je to jasné, že Prvé sväté prijímanie musí byť nielen hodnotné, ale musí spĺňať základné požiadavky náboženstva k Milosrdenstvu (kňaz I. Różycki).

Pán Ježiš neohraničil svoju hojnosť do tej jednej aj tak výnimočnej lásky, ale sľuboval, že vylieva celé more lásky pre duše, ktoré sa priblížia k prameňu Milosrdenstva, pretože v tento deň budú otvorené všetky Božie odpustenia, ktorými plynie milosť (Den. 699). Veľkosť tohto sviatku spočíva medzi inými v tom, že všetci ľudia, dokonca aj tí, ktorí sa iba v tento deň obrátili, si môžu vyprosiť každú milosť, ktoré Pán Ježiš pripravil pre tento sviatok. Môžu ju získať takisto jednotlivé osoby, ako aj ľudské spoločnosti, len aby o ne poprosili s veľkou dôverou.
Pripravením k tomuto sviatku má byť novéna, spočívajúca na popieraní počas 9 dní – začínajúc od Veľkého Piatku - korunky ku Božiemu Milosrdenstvu. Všeobecne je známa taktiež novéna, ktorú Pán Ježiš nadiktoval sestre Faustíne pre jej vlastný účel. Veriaci môžu ju vyslovovať zo zbožnosti. Zato však novéna z korunky k Božiemu Milosrdenstvu predstavuje pripravenie na sviatok, aké si prial Pán Ježiš, a s ktorým spojil prísľub akýchkoľvek milostí (Den. 796).
Ak sa jedná o spôsob obchádzania sviatku, tak Pán Ježiš si želá, aby v ten deň bol obraz Milosrdenstva verejne, teda liturgicky uctený, a aby kapláni hovorili o Jeho nekonečnom milosrdenstve a všetci by plnili akty milosrdnej lásky voči blížnemu a s dôverou využívali sviatosť a Eucharistiu.
Spontánnym spôsobom veriaci oddávali hlavne časť Milosrdenstva v prvú nedeľu po Veľkej noci už od obdobia II. svetovej  vojny. Oficiálne tento sviatok bol vyhlásený počas svojej diecézy Krakovským arcibiskupom kardinálom Františkom Macharským listom na Veľký Post v roku 1985. Nasledovne iní biskupi zavádzali tento sviatok vo svojich diecézach. V roku 1995 na základe želania Episkopátu vydala Apoštolská Stolica dekrét povoľujúci na obchádzanie tohto sviatku vo všetkých diecézach Poľska pri zachovaní liturgických predpisov platných v ten deň.

Korunka k Božiemu Milosrdenstvu

Na začiatku:
Otče náš..., Zdravas’ Mária..., Verím v Boha...


Na veľkých zrnkách (1-krát):
Večný Otče, obetujem Ti telo a krv, dušu i božstvo Tvojho

najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista

na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta.

Na malých zrnkách (10-krát):
Pre jeho bolestné mučenie, maj milosrdenstvo s nami i s celých svetom.

Na zakončenie (3-krát):
Svätý Bože, Svätý Mocný, Svätý Nesmrteľný zmiluj sa nad nami
i nad celým svetom.

Vo Vilniuse mala sestra Faustína 13. Septembra 1935 víziu anjela, ktorý prišiel potrestať zem za hriechy. Keď uzrela toto znamenie Božieho hnevu, začala prosiť anjela, aby chvíľku počkal a svet bude prosiť o milosť. Keď sa však ocitla pred velebnou Svätou Trojicou, nemala odvahu zopakovať túto prosbu. Až keď v duši pocítila moc Ježišovej milosti, začala sa modliť slovami, ktoré vnútorne počula. Na druhý deň, keď prišla do kaplnky, Pán Ježiš ju ešte raz poučil, ako sa má modliť túto modlitbu, ktorú voláme korunkou k Božiemu Milosrdenstvu.

V  tejto modlitbe obetujeme Bohu Otcu: telo a krv, dušu a božstvo Ježiša Kristusa, jeho božskú osobnosť a jeho ľudskú prirodzenosť. Recitujúc slová najmilšieho Tvojho Syna – sa odvolávame k tejto láske, akou Boh Otec obdarúva svojho Syna, a v ňom všetkých ľudí a tým sa uchyľujeme k najsilnejšiemu motívu, aby sme boli vypočutí Bohom.
Slová: pre Jeho bolestné mučenie neznamená odvolanie sa ku kompenzácii zloženej Ježišom na kríži, ale - ako káže vernosť s literou a duchom náboženstva k Božiemu Milosrdenstvu – k milosrdnej láske, akou nás obdarúva Boh Otec a Syn. Preto chceme, aby bolestné mučenie Božieho Syna nebolo zbytočné, ale aby prinieslo ovocie v našom živote a živote všetkých ľudí.
V korunke prosíme o milosrdenstvo pre nás a pre celý svet. Vyznačuje sa osoba odriekajúca tú modlitbu a všetkých, za ktorých sa chce a je zaviazaná sa modliť. Zato však celý svet – teda  všetci ľudia žijúci na zemi a duše trpiace v očistci.
Pán Ježiš v niekoľkých zastaveniach poukazoval na hodnotu a dôležitosť tej modlitby a preukázal prisľúbenia, aké k nej priviazal. Počas odriekania tejto korunky sa Mi páči dať všetko, o čo Ma budú prosiť (Den. 1541) - povedal sestre Faustíne, dodajúc: ak to (...) bude zhodné s Mojou vôľou (Den. 1731). Božia vôľa je pre človeka samým milosrdenstvom, preto všetko, čo je s ňou nezhodné je zlé alebo škodlivé a preto nemôže byť udelené najlepším Bohom. Hlavné prísľuby sa týkajú hodiny smrti: šťastnej lásky a spokojnej smrti. Získajú ich nielen tí, ktorí samí tú korunku odriekajú, ale taktiež  umierajúci pri ktorých iní jej slovami sa budú modliť. Kňazi - povedal Pán Ježiš - budú [ju] podávať hriešnikom ako poslednú latku pre záchranu; hoci bol hriešnik tvrdý, ak sa len raz pomodlí tú korunku, dosiahne milosť z môjho nekonečného milosrdenstva (Den. 687). Hoci raz, ale v duchu náboženstva k Božiemu Milosrdenstvu, a tým s dôverou, pokorou a úprimného a hlbokého pokánia za hriechy. Odriekanie korunky ako vonkajší výraz vnútorného postoja by sa malo vyznačovať vytrvalosťou, pretože Pán Ježiš nikde nepovedal – vyjavil milosť dobrej smrti - že bude vypočutým po jednorázovom odrieknutí tejto modlitby.

Korunka – popri akte: Ježišu, dôverujem Ti - je najznámejšou modlitbou k Božiemu Milosrdenstvu. Prekladaná je hoci aj do afrických nárečí a odriekaná vo všetkých zákutiach sveta. 

Hodina Milosrdenstva

O tretej hodine – povedal Pán Ježiš sestre Faustíne v októbri roku 1937 v Krakove – pros o moje milosrdenstvo hlavne pre hriešnikov a hoci počas krátkej chvíle sa ponáraj v mojom mučení, hlavne v mojom opustení počas konania. Je to hodina veľkého milosrdenstva pre celý svet (Den. 1320). Taká je história vzniku tejto formy kultu Božieho Milosrdenstva. Niekoľko mesiacov neskôr Pán Ježiš zopakoval túto žiadosť opisujúc cieľ jej stanovenia, prísľuby spojené s praktizovaním modlitby v tej hodine a spôsoby jej obchádzania.

Hodina Milosrdenstva je formou kultu, v ktorej uctievame moment smrti Ježiša na kríži (1500), keď sa to stalo milosťou pre celý svet – milosrdenstvo zvíťazilo spravodlivosťou (Den. 1572). Nejedná sa tu o hodinový čas - 60 minút modlitby - ale o modlitbu v momente, keď hodiny odbíjajú tretiu hodinu (Den. 1572), teda v chvíli smrti Ježiša na Kalvárii. Túto formu kultu Božieho Milosrdenstva je možné uskutočňovať nielen v deň Veľkého Piatku, či v každý piatok, ale každodenne. Je to čas uprednostnený v náboženstve k Božiemu Milosrdenstvu.

Pán Ježiš chce, aby v tejto hodine hoci počas krátkeho času bolo zvážené jeho bolestné mučenie, pri ktorom najúplnejším spôsobom sa objavia tajomstvá Jeho milosrdenstva. Jeho poznanie  vedie ku modlitbe chvály a vďakyvzdania a taktiež aj prosenia o potrebnú milosť pre celý svet a hlavne pre hriešnikov, pretože v tejto chvíli [milosrdenstvo] zostalo dokorán otvorené pre všetky duše.

S modlitbou v hodinu Milosrdenstva spojil Pán Ježiš prísľuby akýchkoľvek milostí. V tejto hodine - prisľúbil – neodmietnem nič duši, ktorá Ma prosí pre moje utrpenie (Den. 1320). V tejto hodine vyprosíš všetko pre seba a pre iných (Den. 1572). Kristus tým postavil tri podmienky nevyhnutné pre splnenie prísľubov: modlitba sa má uskutočniť o hodine 300 popoludní, má byť smerovaná Pánu Ježišovi a musí sa v nej odvolávať ku hodnotám zásluh Jeho mučenia. Okrem toho treba ešte zaznačiť, že predmet modlitby musí byť zhodný s vôľou Božou a sama modlitba musí byť sebaistá, vytrvalá a spojená s účinkami milosrdenstva, čo je podmienkou správneho náboženstva k Božiemu Milosrdenstvu.

Pán Ježiš taktiež udelil podmienky týkajúce sa spôsobu modlitby v hodine Milosrdenstva: Snaž sa v tejto hodine - povedal – vykonať si krížovú cestu, ak ti to dovolia povinnosti; Ak si nemôžeš vykonať krížovú cestu, tak aspoň na chvíľu vojdi do kaplnky a ucti si moje srdce, ktoré je plné milosrdenstva v Najsvätejšej sviatosti, a ak nemôžeš prísť do kaplnky, ponor sa do modlitby tam, kde si aspoň na krátku chvíľu (Den. 1572).

Hodina Milosrdenstva sa stáva každodenným časom modlitby apoštolov Božieho Milosrdenstva v každej geografickej šírke. Preto sa veriaci akoby v nepretržitom akte modlitby spájajú s Ježišom umierajúcim na kríži a – plniac Jeho prosbu – prosia o Božie Milosrdenstvo pre svet, hlavne pre hriešnikov. 

Šírenie úcty Milosrdenstva

Spomedzi nových foriem kultu Božieho Milosrdenstva preukázaných prostredníctvom sestry Faustíny sa počíta taktiež aj šírenie úcty Milosrdenstva, pretože aj s týmto postojom náboženstva sú spojené prísľuby Pána Ježiša smerované ku všetkým ľuďom, ktorí sa podujmú tej praktiky.
Pán Ježiš nepredstavil bližšie spôsoby šírenia úcty Milosrdenstva, ale dokonalý vzor apoštolstva zanechal v živote sestry Faustíny. Jedná sa v ňom najprv o šírenie úcty Milosrdenstva svedčením života v duchu celkovej dôvery k Bohu, teda plneniu Jeho vôli a milosrdenstva k blížnemu. Nemôžeme sa jednak k tomu ohraničovať, potrebné je slovom hlásiť svetu posolstvo Milosrdenstva a budiť v ľuďoch dôveru. Pán Ježiš veľakrát na kartách Denníčka zvoláva k hláseniu pravdy o milosrdnej láske Boha k človeku, aby mohol každý využívať čas a dary milosrdenstva na zemi a dosiahnuť zbavenie. O, keby poznali hriešnici Moje milosrdenstvo – zveril sa Pán Ježiš sestre Faustíne – nezomierali by v takom veľkom počte. Odkazuj hriešnym dušiam, aby sa neľakali zblížiť ku Mne, odkazuj o Mojom veľkom milosrdenstve (Den. 1396).
K tejto prosbe viaže Pán Ježiš veľkú váhu, keďže spojil s ňou špeciálne prísľuby. Duše, ktoré šíria časť Môjho milosrdenstva odcláňam počas celého života ako čulá matka svoje dieťa a v hodinu smrti nebudem Sudcom, ale milosrdným Spasiteľom (Den. 1075). Osobitnú podporu smeruje Pán Ježiš ku kňazom zabezpečujúc, že zatvrdení hriešnici budú padať pod ich slovami, keď budú hovoriť o Mojom nekonečnom milosrdenstve, o ľútosti, akú mám pre nich vo svojom Srdci (Den. 1521).
Aby bola dobre naplnená táto úloha, potrebné je najprv poznať tajomstvo Božieho Milosrdenstva, rozmýšľať nad ňou v opretí sa o texty Svätého Písma, encykliku Dives in misericordia, Denníčka sestry Faustíny či iné publikácie o tejto problematike majúce požehnanie Cirkvi. Prienik do tajomstva Božieho Milosrdenstva v diele stvorenia, zbavenia a preznačenia človeka k zjednoteniu sa s Bohom naveky, a taktiež dodržiavanie činnosti milosrdnej lásky Boha v osobitnom živote rodí postoj dôvery a milosrdenstva a túžbu, aby iným bola hlásená táto pravda viery.